Autor textu: Prof. akad. arch. Ing. arch. Ján M. Bahna
Rodák z Pukanca a aktívny pestovateľ a záchranca stromov moruše čiernej „pukanskej“
Pukanské moruše čierne patria medzi výnimočné stromy, ktoré majú okrem chutných plodov zaujímavý príbeh.
Viaceré zo stoviek monumentálnych, rozkošatených stromov moruše čiernej nad Pukancom si pamätajú ešte turecké nájazdy a obdobia slávy i pádov mesta. Dejiny bývalého slobodného kráľovského mesta Pukanec sú popri baníctve a remeslách prepojené s ovocinárstvom. Čarovná krajina na úpätí sopečných Štiavnických vrchov s príjemnou, ešte doznievajúcou panónskou klímou poskytuje dobré podmienky na pestovanie zeleniny, ovocia i viniča hroznorodného. V pukanských viniciach a na lúkach nájdete popri tradičných hruškách, jabloniach, čerešniach či slivkách teplomilné mandľovníky, jedlé gaštany, oskoruše, duly, ale hlavne skupiny zvláštnych, guľatých stromov, takzvaných viničných jahôd, teda moruší čiernych (Morus nigra). Sú to rovnaké moruše, ktoré na ostrove Kos v Egejskom mori v antických časoch odporúčal konzumovať lekár Hippokrates a ktoré objavíte v krajinách Mediteránu od Turecka cez Grécko až po Silíciu. Plody moruše čiernej sú sladkokyslé, chuťovo výrazné, výborné na priamu konzumáciu, vynikajúce na džemy, sirupy, kompóty. Hodia sa do zákuskov, sušené a obaľované v čokoláde sú oveľa lahodnejšie ako biele moruše. Vynikajúca je jemná morušovica.
Aký je ich pôvod?
Vinič priniesli do pukanského regiónu benediktínski mnísi po roku 1075. Je možné, že tento rok by mohol platiť aj pre rozšírenie moruše čiernej u nás. V skutočnosti však existujú tri verzie.
Zo svojej predpokladnej pôvodnej vlasti Malej Ázie, Iránu a Turecka sa rozšírila do antického Grécka, kde ju kultivovali a používali lekári pre liečivé vlastnosti. Odtiaľ sa dostala do Ríma, kde si cenili chutné plody a vyrábali víno moretum. Už Horatius radí, aby sa moruše užívali natrhané ráno pred východom slnka. Spomínajú ich viacerí rímski filozofi, básnici i umelci. Za Alpy do Európy ich rozšírili rímske légie a benediktínske mnísi.
V hontianskom regióne sa pripúšťa tiež verzia tureckého pôvodu. Turci túto časť Uhorska okupovali okolo 150 rokov. Tieto teórie však vysvetľujú len to, ako sa do našich krajov dostali jednotlivé stromy. Záhadou zostávajú stovky, odhadom 250- až 300-ročných moruší roztrúsených vo viniciach na Pukancom. Čo bolo impulzom na ich vysadenie na južných svahoch Štiavnických hôr predovšetkým v 18. storočí?
Práve tu sa ponúka ešte jedno vysvetlenie, ktoré súvisí s rozvojom výroby hodvábu v Európe. V prvých rokoch rozšírenia priadky morušovej sa používala na jej kŕmenie moruša čierna, ktorá bola v Európe skôr ako moruša biela. Uhorsko bolo v 18. storočí tretím najväčším producentom hodvábu v Európe. Rozvoj textilnej produkcie podporoval manžel Márie Terézie František Lotrinský. Podobná situácia bola aj v Anglicku, kde sa pokúšali pestovať priadku na moruši čiernej, ktorú priviezol kráľ Jakub 1. z Francúzska už na začiatku 17. storočia. Jej využitie v hodvábnictve sa však ukázalo ako nevhodné, no od tých čias tam nájdete pri šľachtických sídlach potomkov týchto stromov.
Po porážke Turkov a vypálení Pukanca sa v 18. storočí situácia v krajine upokojila. Do mesta sa prisťahovali noví obyvatelia a ich počet sa strojnásobil. Pukanec sa stal zásobárňou ovocia a zeleniny pre banské mestá. Práve vtedy sa tu začalo ovocinárstvo čoraz viac rozširovať a v Nitrianskej župe chovať priadka morušová. Je pravdepodobné, že práve to bol impulz na intenzívnejšiu výsadbu morušových stromov.
Pukanskí občania boli slobodní a ovocinárstvu sa venovali popri iných remeselných a banských činnostiach aj v stredoveku, rovnako počas tureckého nebezpečenstva. Obyvateľstvo okolitých poddanských dedín pestovalo hlavne obilie. Vlastným záhradám a ovocinárstvu sa mohlo venovať až po zrušení nevoľníctva a pominutí tureckého nebezpečenstva. To by vysvetľovalo, prečo je v Pukanci najviac morušových stromov z celého regiónu.
Aký je ich vek? Datovanie morušových stromov je problematické. Ich drevo je veľmi tvrdé a rozpraskané, letokruhy nečitateľné. V Anglicku napríklad datovali jednu morušu čiernu podľa obrazu slávneho maliara Thomasa Gainsborougha z 18. storočia. V Pukanci sa našiel historický záznam sporu medzi dvomi pukanskými mešťanmi z roku 1795 o strom viničnej jahody. Na hranici ich bývalých pozemkov podľa identifikácie z katastrálnej mapy z 19. storočia dnes rastú dva stromy. Ak bol jeden z nich predmetom tohto sporu, mohol by mať viac ako 300 rokov. Moruší podobného vzrastu je v Pukanci väčšina. Záhadné sú torzá niektorých starších stromov, čo dokazuje, že sa tu pestovali ešte skôr.
V pukanskom chotári nájdete 300- ročné rodiace moruše vyrastajúce minimálne z 500-ročných i starších pňov, ktoré ani po stáročia nezhnijú a vytvárajú bizarné kompozície. Do niektorých starých exemplárov sú dokonca vrastené iné stromy, často i 100-ročné čerešne.
Moruše čierne vo svete
O rozšírení moruše čiernej pochádza najviac informácií od bratov Kamínkovcov, ktorí v roku 1968 precestovali jej domovinu na Blízkom východe. Podľa nich sa najviac stromov vyskytuje v Sýrií a Libnone. Dokonca ju tam nazývajú moruša damaská. V Iráne rastie v severných oblastiach, v Turecku skôr v južných a v okolí Marmarského mora. Najviac sa jej vyskytuje v blízkosti Kaspického mora. Rastie aj v Zakaukazsku, Karabachu a Azerbajdžane. Podľa Kamínka možno v Európe ojedinele nájsť stromy v Grécku, Albánsku, Bulharsku, Juhoslávii a v Taliansku. Objavili sme ju však aj na stromoch v Egejskom mori, na viacerých miestach Sicíle, v Anglicku a na Gran Canaria. V Česku ju nájdete v okolí Prahy v Břežanoch, v Ranej, Žernosekoch, Červenom Hrádku. Na Morave rastie len v najteplejších oblastiach v obciach Bohutice, Vnorovy, Žeravice, Kounice, Újezd a Židlochoovice.